17.august 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Pri každej kňazskej vysviacke Duch Svätý zasahuje ľudskú osobu do najhlbšej hĺbky, aby ju preformoval na podobu Krista a zapojil do služby jeho kráľovstva.”

~JÁN PAVOL II. ~

20.06.2003 - Miron
čítanosť728 reakcie0
(Share 814 0)


Téma: Reč na vrchu / Mt 5, 1 – 7, 29

Exegéza

      Michal Jančišin, Peter Calko, Juliána Demjanová

      Keď sa pozrieme na Matúšove evanjelium je veľmi pozoruhodné, že medzi príbehmi nachádzame päť ucelených Pánových reči. Tieto veľké reči sa jasne odlišuje od príbehov, ktoré ich obklopujú. Rozdiel je vyznačený aj navonok pomocou zvláštnej formuly. Na konci každej veľkej reči totiž vždy stojí takmer doslovne ten istý zvrat: „ Keď Ježíš skončil tieto reči..“ (Mt 7,28; 11,1; 13,53; 19,51;26-1) Schlatther hovorí: Päť Pánových reči tvorí usporiadaný celok. Ani jedna reč neopakuje druhu, každá je sama o sebe novým celkom. Prinášajú do Ježišových slov pohyb a ukazujú, ako tieto slova podľa uváženého plánu vystupujú vždy vyššie k svojmu cieľu. My sa budeme zaoberať prvou z týchto piatich veľkých rečí v Matúšovom evanjeliu: Reč na vrchu.1
      V predchádzajúcej stati Matúša sa hneď od začiatku zdôrazňuje, že Ježiš opustil Nazaret „a prišiel bývať do pobrežného mesta Kafarnaum, v končinách Zabulon a Neftali“. (Mt 4, 13) Táto zmena miesta nebola preňho v žiadnom prípade bezvýznamná, ale splnením starého prisľúbenia pre navštívenú Galileu, ktorej obyvatelia boli na konci 8. stor. pred Kristom zväčšej časti odvlečení Asýrmi a ktorá bola obsadená pohanmi. (2Kr 17) Keď prišiel Ježiš do Kafarnauma, vyjasnil sa život ľudí v Galilei. Predovšetkým to bolo pre Matúša dôležité.2
      Rečou na vrchu začína teraz to mohutné Nové, čo má Ježiš povedať svojej cirkvi. Reč na vrchu je podstatná časť toho, čo má Ježiš postupne oznámiť o „kráľovskom zákone“, o dokonalom zákone slobody, „o slove, ktoré je do nás vštepené“. (Porov Jak 2, 8.10.12) Čo tu Ježiš učí, to sa najskôr a predovšetkým prejaví slovom a skutkom v jeho vlastnom živote. Ježiš sám svojím konaním dokončí a uskutoční to, čo v reči na vrchu dáva svojím učeníkom ako úlohu. V jeho nasledovaní majú potom jeho učeníci realizovať to, čo tu od nich žiadal.3

      ROZDELENIE „Reči na vrchu“

1/ Pánovo ďalekosiahle pôsobenie Mt 4,23 – 25
2/ Úvod: 5,1-2
3/ Blaženstvá: 5,3-12
4/ Zasväcujúca charakter evanjelia : 5,13-16
      a)podobenstvo o soli a svetle a o meste na vrchu
5/ Ježišovo naplnenie zákona: 5,17-48
      a)Téma reči na vrchu: 5,20
      b)Hnev sa rovná vražde: 5,21-26
      c)Nečistota myšlienok je manželská nevera: 5,27-32
      d)Bezpodmienečná pravdovravnosť je jedinou zárukou pravého bratstva: 5,33-37
      e)Všetko prekonajúca láska: 5,38-48
6/ Opravdivý trojsúzvuk Nového života: 6,1-18
      a)Almužna: 6,1-4
      b)Modlitba: 6,5-8
             I. / Otčenáš: 6,9-15
      c)Pôst: 6,16-21
7/ Tri hlavné nebezpečenstvá Nového života: 6,21-34/ 7,1-5
      a)Mamona
      b)Utrápenosť
      c)Opovážlivé posudzovanie
8/ Tri prejavy Nového života: 7,6-12
      a)Pravá horlivosť: 7,6
      b)Vytrvalá modlitba: 7,7
      c)Príkladné konanie: 7,12
9/ Sedem prirovnaní: 7,13-27
      a)Prvé dve prirovnania: 7,13-14
      b)Tretie prirovnanie: 7,15-16a
      c)Štvrté a Piate prirovnanie: 7,16b- 20
      d)Šieste prirovnanie: 7,21-23
      e)Siedme prirovnanie (Nemúdry a múdry staviteľ domu): 7,24-27
10/ Záver

      Na otázku, komu je reč na vrchu adresovaná, odpovedáme, že je zameraná na učeníkov. Oni sú oslovení. ( „A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci.“ – Mt 5,1) Ježiš však chce, aby aj masy ľudí počuli, čo hovorí, otvorí ústa, t. j. hovorí hlasno. Nech všetci vedia, čo hovorí svojím učeníkom a čo od nich žiada. A o masách ľudí sa na konci reči na vrchu hovorí: „Zástupy užasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc a nie ako ich zákonníci.“ (Mt 7,28n) Poslucháčov na vrchu tvoria teda dve skupiny : učeníci a ľud.4
      Reč však je adresovaná učeníkom. Je teda výukou učeníkov. Všetkým učeníkom a potom aj Ježišovej cirkvi na zemi predkladá nezmeniteľné zásady, ktorými sa musí riadiť nový život vo viere. Pre toho, kto nieje kresťanom, je to nad jeho sily. No ani Kristov nasledovník nemôže z vlastnej sily splniť Ježišove požiadavky. Tou neschopnosťou urobiť čo Pán žiada preniká do centra nového života. Ježiš a s ním celý NZ žiadajú, čo je pre človeka nemožné. Prečo? Aby sa stalo očividným, že sami od seba niesme nič a nič nemôžeme. A tu sa nám neprestajne ponúkajú sily budúceho sveta.5
      Po úvode nasledujú v reči na vrchu blaženstvá. Tým zisťujeme, aké ľudské spôsoby jednania sa oplatia. U Lukáša v „Reči na poli“ hovorí štyri blaženstvá a za tým štyri beda. (Lk 6,20-26) Lukáš vyzdvihuje chudobných, hladujúcich, plačúcich, tí, ktorých nenávidia. Matúš pridá ešte blažení tichí, milosrdní, čistého srdca, tí čo šíria pokoj. V Matúšovom evanjelium si vypočujeme najprv blahoslavenstvá nášho Spasiteľa! Začína sa nimi jeho prvá veľká reč. Až takmer na konci svojích rečí vysloví Ježiš svoje osemnásobné beda nad duchovnými vodcami, predstaviteľmi židovskej cirkvi. (Mt 23,13-36) Pretože títo farizejskí znalci Písma nenasledovali Pánovo volanie k blahoslavenstvu, stali sa zrelými pre Pánovo beda.6
      Reč na vrchu môžeme mylne pochopiť ak sa v nej hľadá lacné potešenie pre tých, ktorí v živote boli ukrátení. Blahoslavenstvá sa nevzťahujú na tento svet primárne, ale na Božie kráľovstvo, ktoré sa realizuje Ježišovými učeníkmi. Poskytujú súčastne kritické meradlo na posudzovanie pomerov na tomto svete.7
      Po blahoslavenstvách nasleduje výrok Ježiša smerovaný na poslucháčov jeho slov – Vy ste soľ. Vy ste svetlo. Kto je osočovaní (Mt 5,11), pokúša sa obyčajne zbaviť sa týchto postupných rečí. Snaží sa byť nenápadný. Proti tejto možnej pravdepodobnej reakcii sa obracia dvojitý výrok o soli a svetle. Pretože sa nedá s určitosťou zistiť, na akú funkciu soli sa tu bezprostredne myslelo – soľ bola používaná pri uzatvorení zmluvy (Lv 2,13), soľou sa čistili obete (Ex 30,35), zabraňovalo sa hnilobe (2Kr 2,20) a korenili sa jedlá, k soli sa prirovnával aj židovský Zákon – isté je, že soľou bolo myslené niečo pozitívne pre... Chcieť byť nenápadný ako Ježišov učeník je rovnako paradoxné ako myšlienka, žeby sa soľ mohla stať neslaná. Kto „svoju prirodzenosť“ zapiera, je bezcenný. Chcieť byť nenápadný ako Ježišov učeník je rovnako nemožné, ako keby chcelo zostať skryté mesto na hore (Mt 5,14). Učeníci sú svetlom – sú v tom rovní svojmu Pánovi.8

       „Opustil Nazaret a prišiel bývať do pobrežného mesta Kafarnaum, v končinách Zabulon a Neftali, aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: „Krajina Zabulon a krajina Neftali, na ceste k moru, za Jordánom, Galilea pohanov! Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti.““ (Mt 5,14-16)

      Toto všetko sa nám môže zdať trochu prehnané: kresťania ako soľ zeme a svetlo sveta! Nemali by sme my kresťania aspoň dnes vedieť a priznať, že niesme o nič lepší než ostatní? Nemalo by nám stačiť byť proste človekom medzi ľuďmi? Odpoveď evanjelistu je tu jednoznačná. Takéto uskromnenie nieje možné, pretože nemôžme ako Ježišovi učeníci určiť sami od seba zmysel svojho bytia. Ak chceme skutočne žiť v spoločenstve s Ježišom, je nám zmysel bytia predurčený od neho. A on neprišiel „zrušiť Zákon alebo Prorokov“, ale naplniť (Mt 5,17). Čo sa tým rozumie? Iba redukcia nevedie ďalej. Nielen na tomto mieste hovorí Ježiš o tom, že „prišiel“. Neskôr bude Ježiš ospravedlňovať svoje spoločenstvo s hriešnikmi takto: „Neprišiel som pozvať spravodlivých, ale hriešnikov.“ (Mt 9,13) Vo všetkých prípadoch hovorí Ježiš vlastne o svojom poslaní: „Prišiel som“ – tu na prvom mieste znamená: „Boh ma poslal.“ Ale ešte niečo iného má pri tomto Ježišovom výroku význam. Ježiš nehovorí: „Prišiel som, aby som zachovával Zákon“, tak ako upozornil „bohatého mládenca“: „Ak chceš vojsť do života, zachovaj prikázania!“ (Mt 19,17). Ježiš nehovorí ani: „Prišiel som, aby som robil Zákon.“ Hoci hneď nato je napísané: „...kto ich zachováva a tak bude učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľkým.“ (v.19) Nie, Ježiš prišiel, aby naplnil Zákon – tak, ako už povedal predtým Jánovi: „...lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ (Mt 3,15)9
      Nasledujúce antitézy sú utvorené podľa rovnakého vzoru. Ku každému príkazu, ktorý bol známy (aspoň podľa obsahu z piatich kníh Mojžišových a vzhľadom k tamojším obradom je formulovaný ako téza), je uvedený vždy Ježišov výrok ako antitéza: „Počuli ste, že bolo povedané... Ale ja vám hovorím...“ Nebolo by však správne vidieť v nasledujúcich antitézach iba sprísnenie alebo zrušenie zákona. Lebo zatiaľ čo prvá (Mt 5,21-26), druhá (v.27-30) a piata antitéza (v. 38-42) sa blížia skôr k sprísneniu zákona, tak u tretej (v. 31n), štvrtej (v. 33-37) a šiestej (v. 43-47) prakticky sa jedná o zrušenie určitých zákonov. Zmysel všetkých šiestich antitéz spočíva v niečom inom: majú v celistvosti umožniť poznanie podstaty väčšej spravodlivosti. Je to ochota pýtať sa, aká požiadavka je základom každého prikázania, aby sa pri plnení neostalo stať iba u jeho doslovného znenia, ale aby sa pokračovalo smerom k pôvodnej Božej požiadavke tak ďaleko, až bude brané celkom vážne.10
      Nie bez úmyslu zakončuje Matúš šesť antitéz tou, ktorá obsahuje „jednanie s priateľom“, lebo v nej sa nachádza priama výpoveď o Bohu (v. 45) – a predchádzajúcim antitézam dodáva ich posledné zdôvodnenie. Matúš sa znova neodvoláva na „biblický text“, ale na náboženské presvedčenie svojej doby, ktoré rástlo na základe biblických kníh. V nich sa totiž bolo možné stretnúť nielen s prikázaním:

       „Nepomsti sa a neprechovávaj hnev voči príslušníkom svojho ľudu, ale miluj svojho blížneho ako seba samého! Ja som Pán!“ (Lv 19-18)

      V izraelskom Písme svätom bolo možné čítať práve i takéto texty:

       „Keď ťa Pán, tvoj Boh, vovedie do krajiny, do ktorej sa uberáš, aby si ju prevzal do vlastníctva, a keď pred tebou vyženiem mnohé národy... a ty ich premôžeš, rozšíriš na nich kliatbu záhuby. Nesmieš s nimi uzavrieť zmluvu a nesmieš sa nad nimi zľutovať. Ani manželstvo s nimi neuzavrieš..“ (Dt 7, 1-3)

      Keby sme sa teraz pýtali, prečo prijal izrael aj takéto nemilosrdné Božie rozkazy bez odporu, odpoveď nebude ťažká: Izrael takéto príkazy prijal, pretože bol presvedčený o Božej nenávisti voči určitým ľuďom a veciam. Tým zdôvodnil aj Mojžiš svoje prikázanie:

       „Nerob tak Pánovi, svojmu Bohu, lebo všetko, čo je Pánovi ohavné, čo on nenávidí, robili svojím bohom...“ (Dt 12, 31)

      Avšak Božia nenávisť sa neobmedzovala len na určité mravy a obyčaje. Mohla platiť jeho vlastnému národu:

       „Ty nie si Boh, ktorému by sa páčila neprávosť, zlý človek nepobudne pri tebe, ani nespravodlivý neobstoja pred tvojím pohľadom. Ty nenávidíš všetkých, čo páchajú neprávosť...“ (Ž 5, 5-7)

Alebo:

       „Pán skúma spravodlivého i hriešnika a nenávidí toho, čo miluje neprávosť.“ (Ž 11,5)

      Ak nenávidí Boh hriešnikov a rúhačov – nepriatelia spravodlivého, mohol potom človek v Božom spoločenstve milovať rúhača? To bolo nemysliteľné. Boží nepriatelia boli i jeho nepriateľmi.11
     Kto bral izraelské Písmo sväté vážne, mohol mať veľa dobrých dôvodov nenávidieť svojich nepriateľov. Preto uviedol Ježiš svoj obraz o Bohu ako opak k tomuto obrazu o Bohu, ktorý bol pre mnohých veriacich rozhodujúcich a tiež biblický potvrdený. Ježišov obraz je obraz Boha, o ktorého neobmedzenej dobrote k stvoreniu zvestuje:

       „Ale ja vám hovorím: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.“ (Mt 5, 44-45)

      Nie to, čo včera bolo, a nie to, čo zvestovali proroci včera o Bohu, ale Božie súčastné chovanie je pre Ježiša rozhodujúce. A dnes je Boh dobrý. To vytvára jeho dokonalosť. K tejto prostej dobrote sú preto povolaný tiež Ježišovi učeníci, ak sa chcú stať naozaj synmi svojho Otca na nebesiach. To je najhlbší dôvod, prečo len ten môže tu na zemi žiť „v nebi“, to znamená v dokonalom spoločenstve s Bohom, kto je ochotný k „väčšej spravodlivosti“.12
      Nasledujúca časť „Reči na vrchu“ (Mt 6,1-34), sa zaoberá ľudskou spravodlivosťou (v.1), t.z. plnením Božej vôle. Téma, ktorú začal Matúš vo veršoch 3,15 a 5,20, pokračuje. Matúšovi však neide o pravé plnenie Zákona, ako v šiestich antitézach, ale o pravú zbožnosť Ježišových učeníkov. Matúš opäť ozrejmuje svoju prosbu na troch príkladoch: almužna, modlitba a pôst, lebo tieto tri veci boli i v židovstve považované za zvláštne znamenia zbožnosti. Tak napríklad anjel Rafael povedal Tobiášovi a jeho otcovi Tóbimu:13

       „Dobrá je modlitba s pôstom a milosrdenstvo so spravodlivosťou. Lepšie je mať málo, ale spravodlivo, ako veľa, a zločinne.“ (Tob 12, 8)

      Dnešnou rečou by sme mohli povedať, že sa tu charakterizujú tri prejavy „nového života“, a to tromi hľadiskami:
      1. Pohľad navonok spôsobuje službu („almužna“) našej ruky blížnemu.
      2 Pohľad nahor spôsobuje službu („modlitba“) našich úst Bohu.
      3. Pohľad dovnútra spôsobuje službu („postenie“) našej duše naším vnútorným bojom.14
      Všetky tri príklady (v. 2-4.5-6.16-18) majú rovnakú stavbu. Najprv sa popisuje odstrašujúci príklad, ktorý pred Bohom neprináša žiadnu odmenu. Potom je formulované pozitívne poučenie, ktoré končí stále rovnakým zasľúbením: „...a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti ťa odmení“. Pri modlitbe je však rámec porušený a pohľad padá tiež na modlitbu pohanov (v.7), čo vedie Matúša k tomu. Aby pripojil rozvedený pozitívny príklad modlitby (v.8-15). Výčitka pokrytectva, namierená voči farizejom a znalcom Zákona, sa v našom evanjeliu objavuje ešte niekoľko krát (15,7; 22,18; 23,13.15.23.25.27.29). Matúšovo evanjeliu nevaruje len pred farizejmi, ale skôr pred postojom, ktorý zrejme i pre prvotné kresťanské obce predstavoval skutočné nebezpečenstvo. Tiež Ježišovi učeníci by sa mohli dostať do pokušenia vypočítavať verejný účinok svojej zbožnosti. Potom by však nejednali iba s pohľadom na Boha (čo by vytváralo práve ich dokonalosť) – a potom by tiež od Boha nemali čo očakávať. Lebo kto pri svojich skutkoch dáva pozor i na to, aký ma u druhých úspech, ten dostane, keď to robí dobre, už tu „svoju odmenu“ – potlesk: „Amen, hovorím vám, oni už dostali svoju odmenu“ (v.2.5.16. – Na všetkých troch miestach používa Matúš výraz z obchodnej reči a chce vlastne povedať: „Sú vyrovnaní!“).15

      Mt 6, 16-21 Verše 14 a 15 pripomínajú výzvu modlitby Otče náš, aby sme odpúšťali ľuďom ich poklesky, a aj náš nebeský Otec nám odpusti. V úvode verša 16 prechádza sa na inú tému – pôst. Je to z vymenovaných posledný prejav nového života, po dávaní almužny a po modlitbe. A po tejto udalosti sa prechádza na iný pohľad nášho konania – lampou pre telo je oko.
      Text môžeme tematicky rozdeliť na dve časti:

A: 1. „A keď sa postite, nebuďte zamračení ako pokrytci. Znetvorujú si tvár, aby ľudia videli, že sa postia. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu.“
2. „Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“
B: 1. „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú.“
2. „V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“

      Vidíme určitú podobnosť v texte A1 a B1, a v texte A2 a B2. Téma celej state je pôst a odmena. V A1 je ukázané ako sa postia pokrytci a kvôli čomu – príčina.. V B1 vidíme, aký poklad – odmenu za to majú. Čo je dôsledkom takého spôsobu postenia. V časti A2 nám Ježiš predkladá a predstavuje iný spôsob pôstu a aj zmenu príčiny nášho snaženia – aby to videl Otec, ktorý je v skrytosti. A o odmene sa hovorí v časti B2.
      Súvis medzi týmito celkami sa nám ukázal ako dva protiklady ľudského konania a dva druhy odmien, adekvátne konaniu. Je to iba jedná časť prejavu života veriaceho človeka – pôstna disciplína.
      Za kľúčové slová môžeme vybrať dve: v prvej časti (A) je to slovo pôst, ako hlavná téma celku. V druhej (B) slovo poklad.
      V časti A sa k tomu viažu slová: vy, oni, ty. K slovu odmena – poklad: dostali, odmení – dostaneš, na zemi, v nebi, srdce.
      Takto sa nám úplne odkrýva zmysel textu – vy sa postite, oni sa postia, ty sa postíš; dostali odmenu, dostaneš odmenu, na zemi je poklad, v nebi je poklad, kde je poklad, tam je srdce.
      Pozoruhodná je zmena osôb, a najme Ty. To isté je pri dávaní almužien – „keď teda dávaš almužnu...“ . V stati o modlitbe je to isté: „keď sa ty ideš modliť“.
      Pri spojení hlavných slov podľa predchádzajúcich náväzností, vytvoria sa nám dva smery a následky konania: „keď sa postite, nebuďte zamračení ako pokrytci... aby ľudia videli... dostali svoju odmenu.. .Keď sa ty postíš... aby nie ľudia zbadali... ale tvoj Otec... Otec ťa odmení... Nezhromažďujte si poklady na zemi...V nebi si zhromažďujte... Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce...“
      Keď sa vy postíte. Sú tu ukázané dva spôsoby postenia sa a ich odmena a potom výstraha. Poukázanie na to, ktorý spôsob je lepší. V závere: „kde je tvoj poklad“ vidíme slobodu, ktorú v texte dostávame. Slobodu vybrať si z ponúkaných spôsobov, a následok výberu: „tam bude aj tvoje srdce“ .
      Myslím, nemôžme dávať na jednu rovinu slovo „odmena“ a „poklad“. Odmena je len časť pokladu. Tak ako ďalšie prejavy života (modlitba, almužna, skutky a slová) prinášajú odmenu, tak zhrnutie všetkých odmien v živote tvorí poklad.
      Prorok Zachariáš pripomína izraelitom pôst, ktorý bol spomienkou na smutné časy, katastrofy v dejinách hebrejov (Zach 8,19). V časoch spásy sa dni smútku obrátia na radosť: „...pôst desiateho mesiaca bude pre Júdov dom plesaním, radosťou a veselou slávnosťou. Milujte však pravdu a pokoj!“ (Zach 8,19).
      V dejinách Izraela boli pravidelné dni pôstu, ale existoval aj príležitostný pôst. Niekedy individuálny (2 Sam 12, 22), inokedy spoločný (Sdc 20, 26). Pôstom sa vyjadroval zármutok (Neh 1, 4; Est 4, 3) a skrúšenosť (Neh 9, 1; Jon 3, 5-8). Bol to spôsob, ako sa človek mohol pokoriť. Niekedy išlo o potrestanie seba samého. Ľudia časom dospeli k názoru, že pôstom si automatický zaistia vypočutie u Boha (Iz 58,3n), zatiaľ čo proroci vyhlasovali, že pôst bez správneho jednania je márny (Iz 58,5-12;16 Jer 14,11n; Zach 7).17
      Vidíme, ako Matúš poukazuje záporne na vonkajší prejav, ktorý nemá bez vnútorného zmysel. A to už kritizovali aj proroci, ako sme si mohli všimnúť v uvedených citátoch. A dôraz kladie na vnútorný postoj: „aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti.“ To čo hovorí celé Písmo sväté. Nie je tu poukázané na to, aby dôvodom pôstu bola odmena, ale Ježiš oznamuje: „A tvoj Otec ťa odmení...“ (v. 4. 6.18). Konanie v postoji syna prináša odmenu Otca. Táto odmena bude pokladom, ktorý si hromadíme. No Otec nám nedáva príkaz toho zhromažďovania si poklad uňho. Je tu zákon slobody, podľa ktorého budeme súdení: „Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ Toto miesto je pre mňa jedným z mnohých na potvrdenie toho, čo píše apoštol Jakub: Hovorte a konajte ako tí, čo majú byť súdení podľa zákona slobody!“ (Jak 2, 12)

       „Lampou tela je oko“ . Týmto výrokom pokračuje Reč na vrchu. Čo to znamená tento výrok? Oko je orgánom nášho vlastného pohľadu na svet. Ono tiež rozhoduje o tom, čo môže zo sveta preniknúť do nášho vnútra. Pretože oko hľadajúce zo zlobou, t.z. závistlivé a žiarlivé, nemôže vidieť, ako sa v živote bohatstvá rozdávajú (lebo práve táto skutočnosť ako „pravda raja“ život osvetľuje, vyjasňuje a skrášľuje), preto zlé oko nevníma svetlo, ktoré pramení zo života a ktoré úprimné oko vidieť môže. A tak temné je nielen telo a osoba, ale celkový pohľad na svet toho človeka, ktorého oko je zlé. Keby sme chceli namietať, že je to príliš „čiernobiely“ obraz, musíme si nechať povedať:18
       „Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone.“ (Mt 6, 24)

      Človek sa nemôže lipnúť k majetku vo svojom vnútri (aramejsky: mamona) a zároveň chcieť patriť tomu, ktorého podstatou je rozdávať. Život je bohatý, ale bohatstvá života nám niesu dané preto, aby sme si ich nechali a „zakopali“.
      Pre nemálo ľudí je Ježišova výzva ( „Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete“ v.25) tak zviazaná zo situáciou, že sú presvedčený o tom, že ju dnes nemusia brať vážne. Podľa inej skupiny ľudí boli tieto slová určené pôvodne tým, ktorí – slobodní ako Ježiš sám a podporovaní bohatými ženami (Lk 8,1-3) – žili v teplom podnebí, v slnečnej Galilei, a preto sa mohli zriecť všetkých starostí o svoj každodenný život. Tomuto výkladu však chýba akákoľvek opora textu.19
      Pre ostatných je Ježišova výzva k bezstarostnosti v podstatnej súvislosti s Ježišovým „blízkym očakávaním“; verili, že Ježiš očakával v blízkej dobe koniec časov (porov. Mk 9, 1) – preto mohol svojich učeníkov upozorniť: „Nebuďte ustarostení o svoj život...“ (v. 25). Toto vysvetlenie je od začiatku jasne, ale tiež ono má proti sebe text evanjelia.
      Ježiš svoje napomenutia nezdôvodňuje krátkosťou doby a pominuteľnosťou sveta, ale skutočnosťou, že Boh je naším Otcom, ktorý vie, čo potrebujeme a ktorý má moc postarať sa o život spôsobom, ktorý prekračuje všetky naše ľudské možnosti (v. 26-32). O tom svedčia nebeský vtáci a poľné ľalie.
      Trápenia každého dňa nevyvracajú existenciu „ nebeského Otca“, lebo on dáva sám seba poznať tým, že môžeme žiť každý deň uprostred trápenia podľa jeho vôle: „Každý deň má dosť svojho trápenia.“ (Mt 6, 31-34)20
      Ježišovi učeníci sú soľou zeme a svetlom sveta (5,13n). Preto budú tiež na konci evanjelia vyzvaný: „Choďte teda, učte všetky národy ... a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ (28, 19n). To však neznamená, že by Ježišovi učeníci mali evanjelium neustále vždy na ústach a hovorili o ňom bez výberu so všetkými ľuďmi. Naopak: „Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly pred svine, aby ich nohami nepošliapali, neobrátili sa proti vám a neroztrhali vás.“ (Mt 7,6)21
      Mt 7,7-11. Tento text písma je stredný prejav Nového života, pred ktorými sú tri hlavné nebezpečenstvá nového života – mamona, utrápenosť, opovážlivé posudzovanie. K prejavom Nového života je pravá horlivosť (7,6), čo otvára našu tému – vytrvalá modlitba, a uzatvára to zlaté pravidlo (7, 12).
      Tento text môžeme rozdeliť takto:
      v. 7: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“
      v. 8: „Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria.“
      v. 9-10: „Alebo je medzi vami človek, čo by podal synovi kameň, keď ho prosí o chlieb? Alebo keby pýtal rybu, čo by mu dal hada?“
      v. 11: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom; o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia.“
      Text sa nám rozdelil na štyri časti. Prvá časť hovorí o príkazoch: Prosiť, hľadať, klopať. Druhá nám tie príkazy dáva za prísľub: dostanete, nájdete, tomu otvoria. V tretej časti sa Ježiš obracia na poslucháčov – to čo prikázal a dal ako prísľub uvádza medzi nich. Že to nie je iba filozofia ale potvrdzuje im to na ich vlastných životoch. „Alebo je medzi vami človek, čo by podal synovi kameň, keď ho prosí o chlieb? Alebo keby pýtal rybu, čo by mu dal hada?“ Tu sa dotýka už len prvého príkazu a prvého prísľubu. Kto prosí, dostane a to v dvoch príkladoch: chlieb a ryba. Vo štvrtej časti obracia sa pozornosť na Otca, ktorý je na nebesiach. Prirovnáva dobrotu poslucháčov k dobrote Otca.
      Aký vzájomný súvis je medzi menšími celkami? Vidíme, že v prvej časti sú tri rady: proste, hľadajte, klopte. Akoby zdôrazňovanie. Neviem či by sme mohli vymeniť slová v týchto troch radách (príkazoch): „Proste a nájdete. Proste a otvoria vám.“ Lebo v druhej časti je prísľub: „Kto prosí – dostane.“ „Kto hľadá – nájde.“ „Kto klope - tomu otvoria.“ A ďalej sa tu hovorí už len o prvom príkaze, rade a prvom prísľube: prosiť. A na konci ukazuje a dáva nový prísľub: Proste Otca a dá vám dobré veci.
      Keď si všimneme text, medzi kľúčové patria slová prosiť a dostanete. V slovných spojeniach v ktorých sa uvádzajú: Proste a dostanete! ...Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, ... je medzi vami človek, čo by podal synovi kameň, keď ho prosí o chlieb? Alebo keby pýtal rybu, čo by mu dal hada?... ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom; o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia.“
      Prisľúbenie, ktoré nám v tomto texte dáva Ježiš vyvrchoľuje v závere: „O čo skôr dá váš otec... dobré veci tým, čo ho prosia.“ Zo všeobecného prisľúbenia (v. 7-8) prechádza na konkrétne postavy, ktorými sú poslucháči: „je medzi vami...“ a potom obracia pozornosť na Otca.
      Témou vytrvalej modlitby je prosiť s dôverou, byť neodbytný pri modlitbe, pričom základ, na ktorom spočíva dôvera v naliehaní je Otcova veľkorysosť (Mt 6,7-11)22
      V starom zákone bolo vyzdvihované hľadanie – „...budeš hľadať Pána, svojho Boha, a nájdeš ho, keď ho budeš hľadať z celého srdca a z celej duše.“ (Dt 4,29) Prorok Jeremiáš hovorí o prosbe, ktorá keď je vyslovovaná od ľudí, nachádza odpoveď u Boha (Jer 29,12n). Izrael keď sa nemodlil, nevolal k Bohu, nehľadal vôľu a cesty Pánove, upadal do hriechu – miešanie kultu, nedodržiavanie zákona, a časom aj trest, aby si uvedomili, že sú ďaleko od Boha. Odobral im dobrá, ktoré im dával, aby videli, že On jediný je Pán, ktorý je pre nich požehnaním. Ježiš nás nabáda k podobnému konaniu: prosiť s dôverou (Mt 7,7-11), s vytrvalosťou (Lk 18,1-8), v neodbytnosti (Lk 11,5-8), verejne (Mt 6,9) alebo v súkromí (Mt 6,6).
      Čo tento text hovorí do môjho života? Práve tento text ma upozorňuje na to, že netreba sa len modliť, ale modliť sa s dôverou k Bohu, že to, čo prosím, je vypočuté a On mi dá dobré veci. A práve to v mojom živote chýba. Nie je problém o niečo prosiť, no problém je to dostať a práve tento text mi ukazuje, že Bohu nič nieje nemožné. A preto prosme a dostaneme, hľadajme a nájdeme, klopme a otvoria nám.

      Matúšom použitý obraz o dvoch cestách (Mt 7,13n) bol veľmi rozšírený ako v gréckej oblasti tak i u židov. Napadne je tu však obraz prevrátený. Zvyčajne stojí braná na konci cesty, u Matúša však na začiatku. Ona určuje ďalšiu cestu! Toto prevrátenie však nie je náhodné, skôr sa tu odráža Matúšova sústredenosť. Jediný výkladový princíp, jediný vhodný prístup k ceste naznačenej Zákonom a Prorokmi je prikázanie o láske k Bohu a blížnemu. Len ona otvára pravú cestu Zákona. Preto je kladne formulovane Zlaté pravidlo zhrnutia Zákona a Prorokov. V období raného kresťanstva sa stále znovu objavujú proroci, ktorí si robili nárok na nový výklad Božej vôle pre danú súčasnosť. Z izraelských dejín bolo známe, že nebolo nikdy jasné, čí každý, kto si robil nárok byť prorokom, skutočne hovoril v mene Božom. (porov. Jer 28). Mohli vystúpiť tiež falošný proroci! Existovala tu možnosť rozlíšenia? Áno, odpovedá Matúš: „Po ich ovocí ich poznáte!“ (7,20) Avšak aké je to ovocie? Kristus pri súde odmieta falošných prorokov. Jeho rozsudok bude znieť: „...odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ (7, 23).23 Nepravosťou nemôže byť len myslené prestúpenie zákonných predpisov! V Mt 24, 11.12 sa stretávame a obidvoma pojmami: „falošný prorok“ a „neprávosť“ ešte raz v súvislosti: „Vystúpi mnoho falošných prorokov a zvedú mnohých. A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska.“ To znamená, že následkom neprávosti, ktorá rastie zvodným pôsobením klamlivých prorokov je vychladnutie lásky.24
      Horské kázanie ako celok nie je predpokladom., ktorý musí splniť ten, kto chce vojsť do večného života (porov. Mt 19, 16-19). Je dôležité pre toho , kto nechce žiť márne , kto nechce stavať svoj “dom života„ na piesku, ale na skale (7, 24-27). Avšak nie je oboje to isté? Neznamená skaza „ domu života“ zároveň tiež stratu večného života? Snáď nám pomôže úryvok z 1. Listu Korinťanom. Pavol píše vzhľadom k životnému dielu každého jednotlivca:

       „Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“ (1 Kor 3, 12-15)

      Či niečia spravodlivosť o mnoho presahuje spravodlivosť zákonikov a farizejov (5, 34), či sa vôbec nejako braní proti zlu (5, 39) a je láskavý i ku hriešnikom a k nespravodlivým (5, 44n), alebo či dbá na to, aby krivo neprisahal a neodplácal dobro zlom, či „pre všetky prípady“ ukladá tiež poklady (6,19n), či svojou náboženskou činnosťou zvýrazňuje svoju osobu, alebo svoj vzťah k Bohu neukazuje na verejnosti, pretože mu ide o jeho otca (6,18) – to nie je iba otázka večného blaha alebo nešťastia. Kto neberie reč na vrchu „upne vážne“, nedáva do hry „nebo“. Jednotlivec tu rozhoduje „ iba“ o tom, či sa jeho konkrétny život v tomto svete stane tiež „kúskom večnosti“ – alebo či sa jeho pozemská minulosť raz úplne zrúti a zanikne ako bezcenná (7, 24-27).25

Poznámky:

1 Rainecker. F.: Wupertalska študijna biblia – Evanjelium podľa Matúša, Creativpress, r. 1992, Bratislava, s.28 (ďalej už len: Wupertalska študijna biblia, s.)
2 Limbeck. M.: Malý Stuttgartský komentár NZ – Evangelium sv. Matouše, Karmelitánske nakladatelství, r. 1996, Kostelní vydři, s. 57 (ďalej už len: Stuttgartský komentár, s.)
3 Wupertalska študijna biblia, s.65
4 Wupertalska študijna biblia, s. 65
5 Wupertalska študijna biblia, s. 66
6 Wupertalska študijna biblia, s. 66
7 Trunwin. W., Maga. J. a Co.; Otváral nám písma, Kňazský seminár bis. J. Vojtašáka Spiš. Kapitula, 1993, Spišské Podhradie, s. 394
8 Stuttgartský komentár, s. 67
9 Stuttgartský komentár, s. 68
10 Stuttgartský komentár, s. 74
11 Stuttgartský komentár, s. 80
12 Stuttgartský komentár, s. 84
13 Tamtiež
14 Wupertalska študijna biblia, s. 88
15 Stuttgartský komentár, s. 86
16 „Či takýto je pôst, ktorý sa mi ľúbi? Má sa človek umŕtvovať celý deň? Vykrúcať si dookola hlavu a vrecovinou i popolom si ustielať? Či toto nazveš pôstom a dňom milým Bohu? Či nie to je pôst, ktorý sa mi ľúbi, keď rozviažete zväzky zločinné a roztvoríte zvierajúce putá, prepustíte zlomených na slobodu a rozlámete každé jarmo? Či nie, keď lámeš chudobným svoj chlieb, potulných bedárov zavedieš do domu, ak vidíš nahého, zaodeješ ho a pred svojím telom sa neskrývaš? Vtedy ako zora vypukne ti svetlo a uzdravenie ti náhle vyklíči: bude ťa predchádzať tvoja spravodlivosť a Pánova sláva uzavrie tvoje rady. Vtedy budeš volať a Pán odpovie, budeš kričať a riekne: „Hľa, tu som!“ Keď odstrániš sprostred seba jarmo, kývanie prstami a reči zločinné a ponúkneš hladnému svoj súcit, ubitú dušu nasýtiš: vyjde vo tme tvoje svetlo a tvoja temnosť bude ako poludnie. A Pán ti dá neprestajný spočinok, jasnosťou naplní tvoju dušu a tvoje kosti upevní; budeš ako polievaná záhrada a ako prameň vôd, ktorého vody nesklamú. I postavia v tebe dávne sutiny: zdvihneš základy zašlých pokolení a volať ťa budú murárom trhlín, obnoviteľom ciest k bývaniu.“
17 Nový biblický slovník; Návrat domú, 1996, Praha, s. 853
18 Stuttgartský komentár, s. 104
19 Stuttgartský komentár, s. 106
20 Stuttgartský komentár, s. 107
21 Stuttgartský komentár, s. 108
22 Nový biblický slovník; Návrat domú, 1996, Praha, s. 628
23 Stuttgartský komentár, s. 112
24 Stuttgartský komentár, s. 112
25 Stuttgartský komentár, s. 113



Prameň:

Limbeck. M.: Malý Stuttgartský komentár NZ – Evangelium sv. Matouše, Karmelitánske nakladatelství, Kostelní vydři, r. 1996

Použitá literatúra:

1. RAINECKER. F.: Wupertalska študijna biblia – Evanjelium podľa Matúša, Creativpress, Bratislava, r. 1992
2. TRUNWIN. W., Maga. J. a kol.; Otváral nám písma, Kňazský seminár bis. J. Vojtašáka Spiš. Kapitula, Spišské Podhradie, 1993
3. Nový biblický slovník; Návrat domú, Praha, 1996
4. Sväté Písmo, Spolok svätého Vojtecha, Trnava, 1996


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet