22.jún 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Jednoduchá modlitba ruženca pulzuje rytmom ľudského života.

~Ján Pavol II.~

20.06.2003 - o. Mgr. Jozef Matejovský
čítanosť1225 reakcie0
(Share 355 0)


Téma: Sväté apoštolom rovné knieža Vladimír pri svätom krste nazvané Bazil – 15.7.

Životopis

      Vladimír sa narodil v roku 952 a bol synom Svjatoslava, ruského kniežaťa v Kyjeve, a pretože na Rusi (výrazy Rus, Ruské zem ap. Treba chápať ako územie vtedajšej Kyjevskej Rusi, podobne rusín, ruský národ ap. sú jej obyvatelia) vtedy ešte nebolo kresťanstva, bol vychovaný v pohanstve. Klaňal sa pohanským bohom a prejavoval v tom veľkú horlivosť. Jeho otec Svjatoslav mal troch synov: Olega, Jaropolka a jeho. Jaropolk bol po smrti svojho otca kniežaťom v Kyjeve, Oleg v Obručeve a v celom Polesí a Vladimír v Novgorode. Jaropolk zabil svojho brata Olega a prisvojil si jeho územie. Keď to počul Vladimír, bál sa aby sa to nestalo aj jemu, odišiel za more k istému divokému a pohanskému národu (Varjahom). Jaropolk si myslel, že Vladimír utiekol, preto obsadil Novgorod. Vladimír ale za morom zhromaždil veľké vojsko, prišiel do Novgorodu, zabral ho zase pre seba a k bratovi Jaropolkovi do Kyjeva poslal poslov, aby mu oznámili, že ide na neho, aby sa pomstil za svojho brata Olega. Jaropolk sa v Kyjeve necítili bezpečne, preto odtiaľ utiekol a opevnil sa v Rodne. Vladimír prišiel, obsadil Kyjev, a potom poslal vojsko do Rodna a obkľúčil v ňom Jaropolka. Ten, Keď videl, že sa ani tu neudrží, sa rozhodol podriadiť Vladimírovi, o čom ho oboznámil skrze poslov. Vladimír povedal poslom, že Jaropolka bude čakať v Teremne, na otcovskom majetku. Jaropolk sa tam vybral, aby sa Vladimírovi poklonil. Keď išiel k nemu, znenazdajky ho prepadli dvaja vojaci a na mieste ho zabili. Tak Vladimír teraz ovládol aj Kyjevské kniežactvo a stal sa jediným kniežaťom na Rusi. Po celej krajine z dreva a kameňa staval modly, ktorým sa klaňal sám a aj ľuďom prikazoval robiť to isté. Kto sa z akejkoľvek príčina vzpieral, tomu odoberal majetok a hodnosť a trestal ho smrťou. Medziiným za to stratili život aj kresťan Varjah so svojím synom Jánom.
      Vladimír začal bojovať. V roku 981 obsadil mestá Peremyšeľ, Červensk a mnoho iných miest. Roku 982 ožobráčil Vjatičan, roku 984 Radimičan a v roku 985 si podrobil Bulharov. Sláva jeho mena a sily sa tak šírila na všetky strany, že všetky národy sa ho snažili získať pre svoju vieru (náboženstvo). S týmto úmyslom prišli poslovia od Turkov, Frankov, Rimanov a Židov. Vychvaľovali svoju vieru a snažili sa Vladimíra nakloniť k jej prijatiu. Nakoniec prišiel k Vladimírovi aj filozof z Grécka, s veľkými darmi, medzi ktorými bol aj drahocenný záves, na ktorom bol umelecky vyšitý druhý Kristov príchod, čiže strašný súd. Tento filozof začal Vladimíra učiť kresťanskú vieru. Zo sv. písma mu ukazoval proroctvá o Kristovi od začiatku sveta. A nakoniec mu hovoril o Kristovom druhom príchode a o strašnom súde. Keď ukončil náuku, odovzdal mu spomínaný záves. Keď ho Vladimír uzrel, opýtal sa mudrca: „Povedz mi, čo to je?“ Mudrc mu odpovedal: „Raz na tento svet príde Pán Boh, aby súdil všetkých spravodlivých i hriešnikov. Jedných postaví po pravici, druhých po ľavici. Po ľavici sa postavia všetci nepokrstení a hriešnici a tých všetkých pošle do pekla do neuhasiteľného ohňa na večné muky. Po pravice sa postavia všetci spravodliví. Týchto prijme Pán Boh do nebeského kráľovstva na večnú radosť a nevýslovnú a ľudským rozumom nepochopiteľnú útechu.“ Vladimír si vzdychol a povedal: „Šťastní budú tí, ktorí sa postavia po pravici, ale beda tým, ktorí budú po ľavici.“ Filozof povedal: „Aj ty, knieža, sa môžeš raz postaviť po pravici, ak sa dáš pokrstiť a zanecháš zlé zvyky.“ Vladimír porozmýšľal a povedal: „Podozvedám sa ešte lepšie o všetkých vierach a túto vec vezmem do svojho rozhodovania.“ Filozofa odmenil a s poctami prepustil.
      Potom knieža Vladimír zvolal všetkých svojich bojarov, múdrych a starých ľudí, a povedal im: „Prišli ku mne ľudia z rôznych krajov a rôznych náboženstiev a každý z nich vychvaľoval svoju vieru. Nakoniec prišli i Gréci, ktorí mi vyrozprávali predivné veci, začínajúce od začiatku sveta až podnes. Hovoria, že po smrti každý človek bude raz vzkriesený a kto tu na zemi bude žiť dobre a čestne, vojde do neba, do večnej radosti. Ale kto tu bude konať zlo, ten pôjde do pekla, do večných múk.“ Zhromaždenie bojarov mu na to odpovedalo: „Nikto nikdy svoje nehaní, ale každý svoje vychvaľuje. Jednako ty, veľké knieža, ak chceš spoznať pravdu máš veľa múdrych ľudí, pozri ich po všetkých krajoch, nech sa na každú vieru pozrú zblízka, ako ktorý národ slúži Bohu. A potom, keď sa vrátia, ti o všetkom podajú správu.“ Vladimírovi sa táto rada pozdávala, preto do všetkých krajov a k všetkým národom vyslal desiatich múdrych ľudí, aby sa vyzvedali o ich vierach. Poslovia obišli rozličné kraje, aby si pozreli, kde ľudia najdôstojnejšie slúžia Bohu. Nakoniec odišli i do Grécka a prišli tu do jeho hlavného mesta a cisárskeho sídla Konštantínopolu. Tu prišli k vtedajším cisárom Bazilovi a Konštantínovi a povedali im dôvod svojho príchodu. Obaja cisári sa im veľmi potešili a povedali o ich príchode a o dôvode ich príchodu patriarchovi Mikulášovi Chrisovergiovi. Patriarcha prikázal sviatočne pripraviť katedrálnu cerkev sv. Sofie, kde potom on sám, s spoluslúžení s mnohými biskupmi a početným kňazstvom, vo svetlom rúchu slávnostne viedol Službu Božiu. Počas nej cisári voviedli poslov do cerkvi. Tu veľkoleposť a bohatstvo chrámu, prítomnosť duchovenstva z celého hlavného mesta, ozdoba stien, ikony, vôňa kadidla, milý spev ľudu, tajomná povaha obradov, toto všetko nesmierne udivilo Rusínov. Ako sami hovorili, zdalo sa im, že sa vtedy nachádzali nie na zemi, ale v nebi. Po bohoslužbe ich cisári prijali k sebe, pohostili ich, obdarovali a prepustili.
      Keď sa títo poslovia vrátili do Kyjeva, Vladimír opäť zvolal svojich bojarov a prikázal poslom pred všetkými vyrozprávať, kde čo videli a počuli o všetkých náboženstvách a bohoslužbách. Oni podali dôkladnú správu a svoju reč zakončili slovami: „Každý človek, ktorý ochutná sladké, už nechce horké. Tak aj my, keď sme spoznali vieru Grékov, inú nechceme, lebo sme sa presvedčili, že ich viera je pravdivá a pravý Boh iba s nimi prebýva.“ Vladimír si želal ešte raz počuť názor bojarov. Tí mu povedali: „Ak by grécka viera nebola pravá, tak by tvoja stará matka Oľga, taká múdra žena, by ju určite nebola prijala.“ Vladimír sa rozhodol stať sa kresťanom, jednako sa rozhodol až v Konštantínopole, a to víťaznou rukou, prijať túto vieru.
      Vladimír zhromaždil veľké vojsko a v roku 988 sa pustil do Grécka. Cestou obsadil grécke mesto Cherson. Odtiaľ vypravil poslov do Konštantínopola k cisárom s prosbou, aby mu dali svoju sestru Annu za ženu. Cisári mu odpovedali, že u kresťanov nie je zvykom pannu vydávať za nepokrstených. No keď sa dá pokrstiť, ich sestru dostane. Vladimír bol na to pripravený už predtým, preto s tým radostne súhlasil. No žiadal, aby mu najskôr poslali svoju sestru. I udialo sa to. Cisárovná Anna obklopená duchovenstvom a významnými osobami na lodi priplávala do Chersonu. Keď ju viedli do paláca Chersonského hradu, Vladimír náhle oslepol, následkom čoho začal pochybovať o svätej viere, mysliac si, že ho to pohanskí bohovia slepotou potrestali za to, že ich zamýšľa zanechať. No cisárovná mu povedala: „Ak chceš vidieť, daj sa pokrstiť a hovorím ti, že vtedy sa zbavíš nielen telesnej, ale aj duševnej slepoty.“ A on na to: „Ak sa to splní, bude to dôkazom, že kresťanská viera je pravá a Boh kresťanov je nad všetkých bohov.“ Keď ho biskup začal krstiť, slepota ako lupene spadla z jeho očí a všetko videl jasne ako predtým, za čo oslavoval Boha v Trojici svätej jediného hovoriac: „Teraz som spoznal silu skutočného Boha!“ Pri svätom krste mu dali meno Bazil a zosobášili ho s gréckou cisárovnou Annou. Vladimír mal vtedy 36 rokov. Takto dušou i telom prežiarený sa veľmi radoval. Keď to videli jeho bojari, ktorí tam s ním boli, tiež sa dali pokrstiť.
      Vladimír, keď sa vrátil do Kyjeva, sa rozhodol aj svoj národ osvietiť sv. krstom. Tomuto obradu predchádzalo zničenie modiel. Perúna, hlavné božstvo, priviazali ku konskému chvostu, vláčili ho po uliciach Kyjeva, bili palicami a nakoniec ho z brehu hodili do rieky Dneper. Udivený národ nemal čas ani ľutovať ani brániť svojich bohov, pretože hneď na druhý deň prikázal Vladimír oznámiť po celom meste, aby všetci ľudia, páni i sluhovia, bohatí aj chudobní, prišli k sv. krstu. Národ, ktorý už nemal predmety dávnej úcty, sa húfne ponáhľal na brehy Dnepra. Prišiel tam aj Vladimír s gréckymi kňazmi, na čele ktorých bol metropolita Michal. Keď bolo dané znamenie, nespočetné množstvo ľudí vstúpilo do vody, dospelí stáli vo vode po hruď alebo po krk, otcovia a matky držali na rukách malé deti a kňazi čítali modlitby sv. krstu, všetkých krstili a všetci oslavovali Najvyššieho. Metropolita Michal sám pokrstil 12 Vladimírových synov, ktorých mal so svojou prvou ženou pohankou. Po skončení obradu Vladimír pozdvihol oči k nebu a silný hlasom takto prehovoril: „Bože, ktorý si stvoril nebo i zem, pozri na tvoj novopokrstený ľud, daj mu, Pane, skutočne spoznať teba, pravého Boha, upevni ich v dnes prijatej pravej viere a mne pomôž, aby som zvíťazil nad mojimi tak viditeľnými, ako aj neviditeľnými nepriateľmi. Amen.“ Tento krst Rusínov sa udial v roku 988 s deň siedmich Makabejských mučeníkov 1. augusta. Na pamiatku tejto dôležitej udalosti sa u nás dodnes koná svätenie vody na riekach a prameňoch.
      Pokrstený ľud teraz sám začal rúbať, páliť a ničiť zvyšné modly. Pohanské chrámy rúcal až po základy a namiesto nich staval prestoly a cerkvi na česť pravého Boha. V tomto diele m bol príkladom sám Vladimír, ktorý vo svojom hlavnom meste založil cerkev sv. Bazila na tom istom mieste, kde ešte donedávna stál chrám Perúna. Na tom mieste, kde za Kristovu vieru stratili svoje životy kresťan Varjah so svojím synom Jánom, postavil Vladimír cerkev na česť presvätej Bohorodičky a určil jej desatinu z kniežacích dôchodkov, kvôli čomu túto cerkev nazvali „desatinnou“.
      Potom Vladimír rozoslal kňazov privezených z Grécka na všetky strany svojej ríše a tí chodiac po mestách a dedinách učili a krstili ľudí. Aby pokrstených svojich poddaných utvrdil v novoprijatej viere, a by v budúcnosti mali kňazov zo svojho národa, zakladal školy a oboznamoval ľud so svätými knihami. Aby kresťanstvu dodal význam, všade zakladal a staval cerkvi. Nakoniec, aby získal aj ešte vzpierajúcich sa, založil vo svojom sídelnom meste Kyjev metropoliu, ktorú viedol Michal, ako jej prvý metropolita.
      Takto námahami kniežaťa Vladimíra, pri krste nazvaného Bazil, sa kresťanstvo rozšírilo po ruskej zemi. Ako odmenu jeho bezpríkladnej starostlivosti mu Najvyšší umožnil vidieť, tešiť sa a na sebe samom dosvedčovať spasiteľné účinky novoprijatej viery. Vladimír, ňou posvätený vo svojom srdci, sa stal iným človekom. Predtým v pohanstve bol prísnym pomstiteľom, nepekným nehanebníkom, krvižíznivým vojakom, a čo je najhoršie, zavzatým bratovrahom. Keď prijal pravidlá Kristovej viery, rozosieval dobrotu a milosrdenstvo srdca, pokora a veľkodušnosť zaujali miesto prísnosti, bázeň Božia miesto nehanebnosti, a objímajúc všetkých bez výnimky evanjeliovou láskou, sa teraz bál prelievať krv aj zločincov a samých nepriateľov vlasti. Pritom všetkom sa ako kresťan stal skutočným otcom biedneho národa. No najväčší nárok na večnú slávu, na vďačnosť aj najvzdialenejšieho potomstva, na veľkosť a svätosť, spočíva v tom, že ruský národ, svoj národ, priviedol na cestu pravej viery.
      V tejto bázni Božej vydržal Vladimír až do konca svojho života, ktorý prišiel 15. júla 1015 v dedine Berestov, kde najradšej prebýval, v 63. roku jeho života. Jeho telo je uložené v Kyjevskej cerkvi presvätej Bohorodičky pri pozostatkoch jeho ženy Anny, ktorá zakončila svoj život ešte v roku 1011. Chudobní v ňom oplakávali svojho dobrodincu, utláčaní ochrancu a celá Rus otca vlasti. Církev východno-ruská sa ním chváli ako svojím prvým synom a umiestnila ho do počtu svätých a vďační rusíni oslavujú jeho pamiatku 15.7., v deň jeho smrti.

      Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 254-261.


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet