13.november 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Ten človek, ktorý v modlitbe vlastnými slovami pestuje vnútorné spojenie s Bohom, určite sa stane dobrým človekom.

~Eckhart ~

20.06.2003 - Miron
čítanosť813 reakcie0
(Share 220 0)


Téma: Svätí Peter a Pavol

Kartotéka

Keď Boh hovorí cez krehkých ľudí
Rastislav Turák

      Svätí Peter a Pavol. Koncom júna si spomíname na dva piliere, ktoré stoja v základoch Cirkvi. Keď sa im však prizrieme bližšie, zisťujeme, že to nie sú práve ideálni hrdinovia, akých by si vybral filmový režisér do svojho výpravného filmu. Nelámali ženské srdcia, nevyšplhali sa po stupienkoch moci, neviedli armády. Napriek tomu Cirkev, ktorú založili, stále trvá, hoci ríše slávnych vojvodcov sa už dávno rozpadli. Ako je to možné?

Iskrenie medzi apoštolmi

      Sýrska Antiochia. Tretie najväčšie mesto mocnej Rímskej ríše. Posádka štyroch légií v nej dňom i nocou stráži nepokojnú východnú hranicu. Vyše polmilióna obyvateľov - Grékov, Rimanov, Sýrčanov, Peržanov i Židov - si žije svojím každodenným rytmom. Uprostred nich hŕstka ľudí opradených tajomstvom, ktorí sa stretávajú pri spoločnej večeri a veria v Ježiša, ktorý vstal z mŕtvych. Nazývajú sa kresťania.
      Práve tu v Antiochii sa po tretíkrát zišli Pavol s Petrom. Prvé dve stretnutia v Jeruzaleme prebehli v priateľskom ovzduší, ale teraz to medzi nimi iskrilo.
      „Keď prišiel Kéfas do Antiochie, zoči-voči som sa postavil proti nemu, lebo si zaslúžil pokarhanie,” spomína v Liste Galaťanom apoštol Pavol na nemilé prekvapenie, ktoré mu pripravila hlava Cirkvi. Kým neprišli židokresťania z Jeruzalema, Kéfas-Peter jedával s pohanmi. Ale keď dorazili, začal sa od pohanov odťahovať, lebo sa bál tých, čo boli z obzriezky. A s ním sa pretvarovali aj ostatní Židia, dali sa strhnúť jeho pokrytectvom. Keď Pavol videl, že nepostupujú priamo, podľa pravdy evanjelia, vstal a pred všetkými Petrovi povedal: „Keď ty, Žid, žiješ pohansky, a nie po židovsky, ako to, že nútiš pohanov žiť po židovsky?!” A potom pokračoval: „My predsa vieme, že človek nie je ospravedlnený zo skutkov podľa zákona, ale iba skrze vieru v Ježiša Krista” (porov. Gal 2, 11-16).
      Pavol a Peter. Ťažko by sme hľadali rozdielnejšie charaktery. Vari sa ani niet prečo čudovať, že to medzi nimi zaškrípalo. Jeden vzdelaný, energický, statočný, druhý výbušný, nestály, zavše ustráchaný. Jeden dôsledný intelektuál, druhý jednoduchý rybár.
      V Cirkvi je miesto pre všetkých. Jeden sa púšťa po nevychodených chodníkoch, druhý stmeľuje spoločenstvo. Jeden preoráva nové brázdy, druhý vytvára jednotu. Boh potrebuje každého. Nie je prieberčivý. Ako naslovovzatý umelec vyformuje do nádhernej podoby aj materiál, ktorý by iní odhodili ako nepoužiteľný.

Ani najmúdrejší, ani najzbožnejší

      Svätý Peter nebol ani najmúdrejší, ani najstatočnejší, ani najzbožnejší spomedzi apoštolov. V prezieravosti ho predstihol Pavol, v odvahe Ján (ako jediný z Dvanástich sprevádzal svojho Majstra aj pod kríž), vo vytrvalosti Ondrej (práve on, hľadajúc Mesiáša zavolal svojho brata Šimona-Petra k Ježišovi). Peter opustil Ježiša, keď išlo do tuhého, hoci sa predtým bil do hrude, že jemu sa to nemôže stať. Druhý raz údajne vzal nohy na plecia, keď cisár Nero rozpútal prenasledovanie kresťanov. Rím zažíval chvíle veľkého zmätku. Požiar obrovských rozmerov spustošil mesto. Do tla vyhoreli celé štvrte, množstvo ľudí zahynulo, ďalší prišli o strechu nad hlavou. Medzi tými, čo sa zachránili pred ohnivými jazykmi, si krutú daň začali vyberať choroby a hlad. V meste to vrelo. Keď sa nepokoje obrátili proti cisárovi, Nero sa snažil podozreniu z podpaľačstva predísť tým, že obvinil kresťanov. V Ríme sa rozpútali jatky. Davy žízniace po krvi sa dožadovali nových a nových obetí. Kresťania presviedčali Petra, aby si aspoň on zachránil život. Stará legenda rozpráva, že prvý pápež sa napokon vydal z mesta preč. Na ceste však stretol Krista, ktorý sa uberal práve opačným smerom.
      „Quo vadis, Domine? - Kam kráčaš, Pane?” opýtal sa prekvapený učeník svojho Majstra.
      „Do Ríma, z ktorého ty utekáš," odpovedal Ježiš. „Idem sa tam dať ukrižovať namiesto teba."
      Zahanbený Peter zaplakal. Potom sa obrátil a vydal sa späť do nebezpečného mesta. Ukrižovali ho na vlastnú žiadosť dolu hlavou, keďže sa necítil hodný umrieť takou smrťou ako jeho Pán. (Dodnes stojí na pamiatku tejto legendy v Ríme kostolík so zvláštnym menom Quo vadis.)

Viac než hierarchia, dogmy, obrady

      Nezhody medzi apoštolmi, ľudská slabosť premiešaná s neuveriteľnou chrabrosťou. Pri pohľade na to s údivom hľadíme, ako je vôbec možné, že Cirkev pretrvala stáročia a nerozpadla sa pod nežičlivým tlakom okolia. Sme priam nútení uvedomovať si, že Cirkev je viac ako hierarchia, dogmy, obrady. Znova a znova sa presviedčame, že nie ľudská dokonalosť, ale Duch Svätý drží ako malta tento dom pokope. Odolávame skeptickému pohľadu, ktorý pre chyby fasády zabúda na Božiu milosť. Aj dnes sa nájdu mnohí, ktorí nie sú schopní vidieť hlbšie než na ľudskú stránku Cirkvi. Vari každý týždeň sa nájdu noviny, ktoré riešia otázku, či môže aj 81-ročný pápež viesť Cirkev. Aj dnes býva Svätá stolica terčom útokov, ktoré sa ju pokúšajú vytlačiť z medzinárodného spoločenstva, lebo štát, ktorý zastupuje iba pár stoviek ľudí žijúcich na území Vatikánu, tam nemá čo robiť (zabúdajú na miliardu katolíkov na celom svete). Vždy sa objaví niekto, komu Petrov učiteľský úrad prekáža, lebo je údajne brzdou na poli ekumenizmu.
      Nechápu, že vzdať sa pápeža znamená pre katolíkov viac než vzdať sa obyčajnej hlavy štátu. Znamená zrieknuť sa časti evanjelia, zabudnúť na Kristove slová: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi” (Mt 16, 18-19).

Neomylnosť človeka, či Boha?

      Provokatívne Ježišove slová. Ustanovením Petra za hlavu Cirkvi až po okraj skúša našu pevnosť vo viere. Hoci nástojčivo túžime po niekom, kto by nám poskytol istotu, keď sa konečne nájde niekto hodný našej dôvery, pochybujeme.
      Ani dnes sa nám ľahko neprijíma, že by niekto mohol byť úplne spoľahlivý. Rozumieme týmto obavám a zároveň tušíme, že viera v pápežskú neomylnosť nechce spochybňovať starý overený fakt, že mýliť sa je ľudské. Ide o čosi iné, ide o viac. Ide o vieru, či Ježiš podrží svojho námestníka vo chvíľach, keď bude vo veciach viery a mravov vynášať rozhodnutie „ex cathedra”... Ide o to, či sme ešte schopní uveriť Ježišovým slovám, že bude až do skončenia sveta sprevádzať svoju Cirkev...
      Veď ak Šimonovi-Petrovi nezjavilo pravdu o tom, že Ježiš je Mesiáš, telo a krv, ale nebeský Otec (porov. Mt 16, 16), prečo by ten istý Boh nemohol uchovať počas stáročí neporušené aj slovo pápežov? Nie, tu nejde o ich prezieravosť či bystrosť. „Charizma pápežskej neomylnosti nezávisí od osobných vlastností konkrétneho pápeža (jeho osobnej svätosti či teologického vzdelania),” vysvetľuje poľský teológ prof. Stanislav Rosa vo svojej práci Ekleziológia. „Pápež je síce pred ohlásením neomylného rozhodnutia viazaný použiť všetky prostriedky a vedecké metódy na účely správneho predstavenia pravdy viery, avšak neomylná hodnota jeho rozhodnutia nie je výsledkom použitia týchto prostriedkov, ale je zaručená pomocou Ducha Svätého.”
      Nejde tu teda o Roncalliho, Montiniho, Wojtylu alebo niekoho iného. Nejde tu o nehodnosť, či svätosť niektorého z pápežov. Ide predovšetkým o to, či sme ešte schopní veriť, že Ježiš sa nemýlil, že Ježiš nás neoklamal, keď zveril Petrovi kľúče od nebeského kráľovstva. Ak je Ježiš naozaj Božím Synom, potom sa aj krehkí a zraniteľní ľudia k nám mohli a stále môžu prihovárať jasnou rečou, lebo v nich bude pôsobiť Boží Duch.


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet